Predslov
Pri spomienke na knižku Janka Račanského „O psíkovi
Fúzikovi“ sa mi tisnú slzy do očí.
Môj strýko, alebo ako ho moje deti Barborka a Zuzanka
volali ujenko so svojou manželkou Helenkou, boli pre ne tretím dedkom a treťou
babičkou. Možno preto, že sami deti nemali, boli pre naše deti najláskavejším a
najmilším párom.
Keď sa nám narodili Barborka a Zuzanka, ich nadšenie bolo
neopísateľné. Ujenko hltal slovné hlášky detí prichádzajúcich zo škôlky a vždy
sa tešil, čo nové sa dozvie. Deti milovali svoje panie učiteľky v škôlke,
svojho psíka – dalmatínku Elzu i s jej šibalstvami. Ujenko s ľútosťou počúval
každodenné lamentácie pri odchode Zuzanky do škôlky, či tam nebude ... „paprika,
cibuľa, cesnak, bryndza a pomazánka“ a po príchode zo škôlky jej trucovité
„... a bola!“
Tešil sa, keď svoju všestrannú umeleckú tvorivosť mohol
prejaviť pri maľovaní ich karnevalových kostýmov, ktoré vždy zaujali v škôlke.
Ujko veľmi pekne maľoval a jeho krásne kresbičky zdobia naše pamätníčky.
Bol šťastný, keď počul deti spievať a aj on im spieval
mnohé árie z operiet, v ktorých hral nielen na Novej scéne v Bratislave, ale i
v Račianskom ochotníckom divadle. Bol rád, keď Barborka začala spievať v
Speváckom zbore Slovenského rozhlasu a Zuzanku obdivoval pre jej vzťah k
zvieratkám. Opustené a nájdené zvieratká či choré vtáčiky prinášala domov a
vzorne sa o ne starala.
Keď ujenko ochorel, chcel Barborke a Zuzanke zanechať kus
seba, niečo, čím by sa im navždy pripomínal. Rozhodol sa zaznamenať ich zážitky,
teta Helenka ich prepísala a kamarátka Marika pod ujenkovým dohľadom stránky
vyplnila kresbami a knižku, ktorá takto vznikla, im dal na Vianoce 1981. Bol to
najkrajší, najvzácnejší a zároveň i posledný darček, ktorý dostali od
milovaného ujenka. Ujenko 30. januára 1982 zomrel, ale jeho posolstvo pre
nasledujúce generácie, aby ľudia boli k sebe dobrí, pozorní a aby nikdy
nezostali osamotení, bude stále živé.
Ujenko a
teta Helenka, nezabudneme!
Mária Krištofičová
0 komentárov:
Zverejnenie komentára